PRÍBEH

ÚVOD

.. bolo to už dávno, tak pred 30 rokmi … Bolo nás 7 miliárd. Žili sme na povrchu, dýchali čerstvý vzduch a ovládali svet. Áno, ešte si na to spomínam..
Potom prišla vojna, veľká vojna, rakety a atómové zbrane… vojna ktorá vyhladila ľudstvo a zničila svet.
No my, šťastnejší sme ale prežili, ukrytí v hlbinách podzemného Metra. Na maximum sme využili všetko čo sme našli a čo stalkeri priniesli z povrchu. Metro sa stalo našim nový domovom. Áno, nový domov, no so starými zlozvykmi. Korupcia, boje, choroby…stále sme tak nepoučiteľní a v mnohom rozdielni…
Stále však verím, že máme ešte šancu. Máme totiž všetci spoločný sen. A tým je, že sa zase raz vrátime na povrch. Postavíme nové mestá, budeme dýchať čerstvý vzduch, piť čistú vodu a cítiť slnko na tvári…
Až donedávna sme si mysleli, že sme jediní preživší, že všetko na povrchu je zamorené rádioaktivitou a nebezpečnými mutantmi.
No mýlili sme sa. Zo vzdialených stepí, kde nebola až taká silná rádioaktivita, ku nám dorazil nečakaný nepriateľ. Krutý nepriateľ, ktorého sme nazvali Horda- spojené bandy nájazdníkov, pod vedením akéhosi Chána, šíriaceho zabudnutú, Starú vieru.
Obsadili jednu zo staníc červenej linky a chceli viac. Po ťažkých bojoch sme ich porazili, teda aspoň tú časť, čo sem prišla. Od zajatcov sme neskôr zistili, ako sa o nás dozvedeli, aj odkiaľ pochádzajú.
Pred niekoľkými rokmi malá skupina Sparťanov s Arťomom a Mullerom ukradli vlak- Auroru a vydali sa stovky kilometrov od domova, hladať pravdu a nový život. Našli územie bez radiácie, vhodné na nový začiatok. Našli však aj týchto banditov, túto Hordu, ako sme ich nazvali…a Tí zasa našli nás…
Pred pol rokom sa celé Metro znova na chvíľu spojilo a vypravilo do stepí vlak – veľkú, prieskumnú výpravu. A našli sme, o čom sme tak dlho snívali…vzdialené územie vhodné pre uskutočnenie nášho spoločného sna. Najsilnejšie frakcie ako Hanza, Redline, Sparta i Reich, založili svoje základne, svoje nové osady…. a znova aj so starými zlozvykmi.
Našli sme nerasty, pôdu vhodnú na obrábanie, ale aj nové choroby a mutantov. Začal čas osídlovania a objavov. Prieskum území a znovu objavovanie starých technológií…
Objavil sa však aj náš nedávny nepriateľ- Horda. Netušíme koľko majú bojovníkov ani aké veľké územie ovládaju… Vieme už však, že to nie su len obyčajní banditi. Sú organizovaní a disponujú aj technikou z dávnych čias.
Bude ťažké si vybojovať nový domov? Bude čas blahobytu a mieru, alebo pride zase len nikdy nekončiaca vojna? Uskutočníme náš sen alebo sa zase vrátime, odkiaľ sme prišli??
Pridaj sa aj ty do tejto vojny, vojak… Metro Ťa potrebuje!!

 

LES PAVUČÍN

V základni Hanzy na povrchu bolo posledné dni rušno… prišiel vlak s novými odídencami z Metra, ktorí prišli hľadať šťastie a nový život na povrchu…vidieť slnko, cítiť vietor, prežiť a nezomrieť v tme, v ktorej sa mnohí narodili…
Prvým miestom, kam vačšina novoprišelcov zavítala, nebol úrad komisariátu, ale miestny hostinec…miesto kde to žilo. Predávali sa tu jedlá a nápoje chutí, ktoré v podzemí metra neboli. Hral sa tu hazard, predával tovar, zbrane aj otroci. A bola tu šanca zohnať si prácu. Nechať sa najať ako ochranka, ponúknuť svoje pracovité ruky do niektorej miestnej továrničky, či skúsiť šťastie v pustine na vlastnu päsť…
V hostinci, pri stole v kúte, sedel bielovlasý, starý opilec…podľa oblečenia mohol patriť ku Horde, frakcii ktorá tu na povrchu žila už dlho. Čo by ale robil celý ten čas v Hanze?
Sedel, popíjal a sem tam pokrikoval na novo prichádzajúcich : “Tak čo, chcete aj vy nájsť svoje šťastie holobriadkovia?” hahaha.. “Za flašu vodky Vám poradím, dobre poradím…poradím ako rýchlo zbohatnúť… “. Dobre, nemusí byť celá flaša, stačí aj pohárik vodky, alebo dva, aby mi rozprávanie lepšie išlo”. Neoľutujete, dobrá rada sa Vám tu vždy zíde, holobriadkovia ..”
“Drž už hubu Kiril, lebo ťa odtiaľto zase vyhodím”- zakričala hostinská, rázna žena ktorú tu všetci dobre poznali a vážili si ju. Opilec stíchol, no jedného mladíka jeho pokrikovanie predsa len zaujalo. Presvedčil svojich druhov, aby si ku starému prisadli, popili s ním a možno sa niečo aj skutočne dozvedeli.
“Tak deduško, tu máte pohárik a spustite”- so smiechom hovorí mladík.
“Aký som Ti ja deduško synak, veď nemám ešte ani 50… ale to je vlastne jedno, vy chcete iné počuť”- Kiril do seba kopol pohárik a posunul ho ku mládencovi, aby dolial a mladý dolial.
“Tak teda počúvajte. To čo Vám teraz poviem, nie je žiaden výmysel, stalo sa to, stalo sa to už dávno…
Keď som bol mladý, prijali ma do Hordy ako stopára. Vodca Hordy, Veľký chán vtedy vyhlásil výpravu, ktorá mala nájsť hrob jeho starého otca zakladateľa – veľkého, starého darebáka, ktorý vyvraždil všetkých konkurentov v pustine a stal sa jediným vládcom všetkých banditov a hrdlorezov Hordy… Nebola to len taká nejaká symbolická výprava-púť, s položením kvetín na hrob…V tom hrobe bolo niečo, s čím sa nechal starý chán pochovať a čo malo teraz pomocť Horde v boji proti ľuďom z tunelov- tak Horda volala Vás privandrovalcov, obyvateľov Metra.
Šamani Hordy losovaním vybrali skupinu tvrdých chlapov, zabijakov, stopárov a stalkerov, ktorí spoločne prisahali, že buď nájdu hrob a prinesú čo Horda potrebuje, alebo zomrú.
Prešli sme rádioaktívne pustiny, prebrodili sme sa močiarmi mŕtvych, vyhli sme sa aj Stratenému mestu, až sme na koniec po dlhom hladaní to miesto skutočne našli. Zvláštny les, miesto posledného odpočinku starého chána. Les ktorý bol úplne tichý, bez života…teda aspoň sprvu to tak vyzeralo. Čím sme prenikali hlbšie do toho prekliateho lesa, tým bolo viac ticho – ani vtáci tam nelietali, proste nič, ticho a mŕtvo. Všade okolo nás ale pribúdalo akýchsi obrých pavučín. Boli nielen medzi korunami stromov, ale aj medzi kmeňmi…vyzeralo to ako jedno veľké bludisko. Bludisko jedovatých pavučín. Niektorí naši sa ich nerozumne dotkli a okamžite padli k zemi- neboli mŕtvi, boli ako ochromení, dýchali no nehýbali sa. Ich oči boli plné bolesti a hrôzy. Zrazu sme si všimli, že v tom mŕtvom lese nie je až tak mŕtvo a že tam nie sme sami. V ďialke v lesnom opare sme zazreli nejaký pohyb, nejaké červené svetielka…postupne sa ku nám blížili a pribúdalo ich.
S hrôzou sme si uvedomili, že to nie su žiadne svetielka ale oči. Oči príšer, aké sme dovtedy nikde nikdy nevideli. Spustili sme paľbu so všetkého, čo sme mali, no tie potvory sa hýbali ďalej. Napriek paľbe ešte zrýchlili tak, že sme si to ani nestihli uvedomiť a už boli medzi name. Začali ochromovať a zabíjať našich bojovníkov, z našej zúfalej obrany sa stal panicky útek. Za sebou sme počuli krik a rev umierajúcich, ktorých tie potvori požierali za živa, tých menej šťastných, balili do akýchsi kokónov a odnášali niekam do korún stromov- Kiril jediným dúškom vypil ďaľší pohár – a mladý znova dolial.
Bežali sme celé hodiny, ten prekliaty les plný pavučín nemal konca. Kto si nedal pozor a dotkol sa pavučiny, ten už nevstal. Takéhoto nešťastníka sme radšej hneď na mieste sami zabili, aby nemusel viac trpieť. Pochovávali sme našich druhov do narýchlo vykopaných, plytkých hrobov, so všetkým, čo pri sebe mali – zbrane, strelivo, proviant, cennosti, všetko tam v tom prekliatom lese zostalo. Už tam nebol len hrob starého chána, už tam bolo celé pohrebisko bojovníkov.
Na koniec toho pekla, na okraj toho prekliateho lesa, som sa po dvoch dňoch, polomŕtvy dostal už len ja sám. Všetci moji druhovia, bojovníci a stopári, všetci tí odvážni bojovníci Hordy tam zostali “- starému Kirilovi tiekli po vráskavej tvári slzy ako hrachy…. Zapil to dúškom vodky, utrel si slzy a pokračoval vo svojom rozprávaní.
“Takže tak mládenci, les s hrobom veľkého chána sme našli, ale to, čo sme mali priniesť sme nepriniesli. Všetci moji druhovia dodržali svoju prísahu a položili svoje životy…. ja som zostal jediný, posledný.
Do Hordy som sa však vrátiť už nemohol a tak som zostal tu, medzi luďmi z tunelov, pri poháriku dobrého alkoholu. Pri pohľade na jeho dno, život sa mi zdá krajší. A keď stretnem dobrých ludí ako ste vy mládenci, čo nešetria a kúpia mi celú fľašu, tak sa opijem až do bezvedomia. Tam už nemám žiadne zlé sny, nevidím už tie príšery, ani tváre mojich mŕtvych kamarátov, ani to peklo, ten prekliaty LES PAVUČÍN”

 

NEMOCNICA HANZY

Hanza, Nemocnica v METRE, krátko po víťaznej bitke nad Smaragdovým mestom

S: Stráž, zavolajte plukovníka. Pjotra Pavloviča a povedzte mu, že Míša sa už prebral z kómy….
P: Tak sestra, som tu. Míša sa už teda konečne prebral?
S: Áno pán plukovník.
P: Dobre teda, zaveďte ma ku nemu a čakajte…
P: Míša, Míšenka, vidím, že si už konečne zasa medzi nami, vitaj medzi živými. Ako Ti je?
M: Pán plukovník., ste to vy? som rád, že Vás vidím. Ešte mám trochu bolesti, ale to isto prejde. Ako dlho som spal?
P: Nuž dlho Míša, dlho. Veľa vecí sa zmenilo. Od poslednej vojny proti Smaragdovému mestu. Vojnu sme vyhrali, ale prišli sme o veľa vojakov, zbraní a liekov. Aj o teba sme skoro prišli. No ale už bude len lepšie.
Čo všetko si vlastne pamätáš, pred tým, než ťa trafila tá guľka?
M: Skoro všetko pán plukovník. Ako sme útočili na poslednú barikádu Smaragdového mesta, aj ako sme so starým Nikitom a Serjožom takmer zajali tú ich vedkyňu, toho vodcu Smaragdového mesta. Utiekla nám tesne pred nosom, tajným východom. Určite by som ju chytil, keby … keby ma odzadu netrafila tá guľka do chrbta. Stále tomu nerozumiem, ako je to možné – odkiaľ? Musel tam byť ešte nejaký ich vojak, ktorého sme prehliadli, prežil a strieľal… neviem si to inak vysvetliť. Ale isto by som ju chytil
P: Míša a si si istý, že si videl ich vodcu? A že to bola žena??
M: Áno som si istý, aj by som ju spoznal, keby som ju znovu uvidel pán plukovník. Veď aj starý Nikita a Serjoža ju dobre videli, dosvedčia to.
P: Nuž vieš Míša, tí už nič nedosvedčia. Starého Nikitu našli mŕtveho, uduseného vlastnými zvratkami, keď sa opil. A Serjoža? Ten je už mesiac nezvestný.
M: To nie je možné, obaja? Ako to?
P: Si si teda istý, Míša, že to bola žena a že by si ju spoznal??
M: Áno pán plukovník, áno som si istý. Spoznal
P: Hmm, dobre teda Míša.
P: Sestra?!
S. Áno pán plukovník.
P: Prineste Míšovi tú novú medicínu, tú v tej modrej flaštičke. Tá mu pomôže, nech nemá také bolesti.
S: Pán plukovník myslíte tú modrú, s tou lebkou a skríženými hnátami? Ste si istý??
P: Sestra robte, čo som Vám prikázal.
S: Vykonám pán plukovník.
P: Míša, už musím ísť, daj si tú medicínu, uľaví sa ti.
M: Ďakujem, pán plukovník.
P: Neďakuj, niekedy to proste inak nejde.

PRVÝ KONTAKT

„Veliteľstvo Okružných staníc Hanzy“, oddelenie rozviedky v METRE

R: Pán kapitán, je to už potvrdené aj rozviedkou. Komsomoľskaja bola dobytá a úplne obsadená. Červená linka o túto dôležitú stanicu prišla.
K: Prečo dôležitú rozviedčik?? Veď linka má aj iné stanice.
R: Áno, to má pán kapitán, ale v tejto majú farmu na jedlo..
K: Nuž v poslednej vojne Linka predsa zabrala aj farmu Reichu, takže má dve. Teda mala.
R: Správne pán kapitán. Ako sme ďalej zistili, Veliteľ Červených bol v bojoch zranený a na jeho miesto nastúpil iný veliteľ, vraj vyznavač stalinizmu. A ten isto stratu jednej zo Staníc neodpustí. Už nechal zastreliť všetkých preživších obrancov Komsomoľskej, za zradu a dezerciu.
K: Hmm, takže to vyzerá tak, že je pred nami ďalšia vojna. Červený budú chcieť späť svoju farmu, Reich zaútočí na slabšie stanice a bude chcieť zabrať hríboviská a čo urobí Horda, či sa uspokojí len s Komsomoľskou alebo bude dobýjať ďalej, to ešte nevieme.
R: Taká je pravda pán kapitán
K: Vypravíme teda diplomatickú misiu k Horde a skúsime zistiť, o čo im ide. Vyberte ale len druhoradého diplomata a postradateľných vojakov, ideálne nováčikov. Keby tí barbari náhodou nechápali, čo je diplomacia. Čo o nich vlastne viemem rozviedčik??
R: Nuž len to, že sú to spojené bandy hrdlorezov zo stepi, ktoré tiahnu pustinou. Kradnú, vraždia, lúpia. Zmeska toho najhoršieho, čo prežilo, proste Horda. Majú dostatok zbraní a neberú zajatcov.
K: Nuž takí sú najhorší. Ozaj, ako sa majú naši noví vedci? A ako pokračuje výskum?
R: Výskum pokročil, pán kapitán. Budete spokojný. Projekt sa naplno rozbehol.
K: Dobre teda, uvidíme čo nám táto vojna prinesie, kto čo stratí a kto získa. Kocky sú hodené.

P.R.Í.Š.E.R.A.

Michal už nemohol a ani nechcel kráčať ďalej. Zastavil sa pod mohutným dubom na okraji lúky a konečne sa posadil. Tá topánka už tak veľmi tlačila, že sa to nedalo vydržať. Musel si ju vyzuť a niečo s tým urobiť. Zvyšok jeho oddielu už bol takmer uprostred lúky, keď sa z ničoho nič ozval ten ohlušujúci zvuk….bolo to ako hrom pri mohutnej búrke…. Zahrmelo, zadymilo sa a z oddielu jeho druhov zostal len čmudiaci kráter… len diera v zemi so zvyškami potrhaného výstroja a tiel. Michala až zamrazilo – ešte nikdy v živote sa tak nebál- čo to bolo?? Búrka za slnečného dňa? Hlúposť…
Opatrne vyhliadol spoza stromu, ku ktorému sa celý pritisol a pozorne sledoval lúku aj les oproti. A zrazu ju uvidel. Uvidel aj započul… kovový, škrípavý lomoz, ktorý vydávala, keď sa sunula vpred a drtila všetko pred sebou, kry aj stromy.. Vyzerala majestátne a hrôzostrašne zároveň.
Vtedy si spomenul na rozprávania príbehov starších. Isto to bola ona, tá kráľovná bojísk, zbraň z dávnych čias. Volali ju “texnika” alebo tank… nezastaviteľná, železná príšera, ktorá pľula smrť.
Čo má teraz robiť? Rozkaz znel jasne, musia nájsť “Stratené mesto”. Ale jeho oddiel je už mŕtvy a čo zmôže on sám, nováčik? Veď ani dozimeter nemá… komu tým prospeje, ak niekde biedne zhynie? Nie nie, musí sa vrátiť na základňu a všetko oznámiť.
Keď sa ho však plukovník Polikarpov spýta, ako prežil, čo povie? Pravdu? Že prežil, lebo sa ukryl? Hm .. za to medailu asi nedostane… za to mu plukovník isto nakope riť… Nie, sám isto ďalej pokračovať nemôže, vráti sa a všetko oznámi veleniu. Toto zistenie určite zmení všetky naše doterajšie plány na obsadenie “Strateného mesta”…
Ako hovoria, teda hovorili jeho kamaráti z oddielu : “Kto, ak nie my”? ..teraz je to už všetko len na ňom…opatrne sa odplíži hlbšie do lesa a potom pobeží, topánka netopánka …chce, musí, dokáže to. “Kto, ak nie on” ….Sparťan sa predsa nikdy nevzdáva…